BÁNOVCE NAD BEBRAVOU – Skromný, priateľský, ochotný vždy pomôcť. Takého poznala široká verejnosť amatérskeho rómskeho výtvarníka, učiteľa Stanislava Tonku, ktorý odišiel do umeleckého neba v roku 2011.
Stanislav Tonka sa narodil 12. septembra 1942 v Bánovciach nad Bebravou. Pochádzal z viacčlennej rodiny. Už ako dvojročný okúsil hrôzy druhej svetovej vojny. Spolu s rodičmi i so starším bratom Jozefom bol nemeckými fašistami odvlečený do pracovného tábora v Ilave
a do zaisťovacieho tábora v Dubnici nad Váhom.
Sám o tejto svojej spomienke hovoril: „Život v lágri bol veľmi ťažký, veľa Rómov to neprežilo a drastickým spôsobom zahynuli. My sme mali šťastie, po 7 mesiacoch nás vyslobodila Sovietska armáda a my sme sa vrátili späť domov.“ Od detstva inklinoval k výtvarnému umeniu
a voľnej výtvarnej tvorbe i k práci s deťmi, v ktorých rozvíjal vzťah k výtvarnému cíteniu.
O svojich predškolských a školských rokoch pre PopuliVox povedal: „Už ako 5-ročný som obkresľoval kresby môjho staršieho brata Jozefa, ktorý veľmi pekne kreslil. Neskôr, keď som začal chodiť do školy, začal som kresliť podľa časopisov, kníh, ale aj podľa skutočnosti. Veľmi ma to bavilo.“
Ako 13-ročný namaľoval portrét svojho kamaráta. Učitelia vytušili jeho talent a nabádali ho, aby išiel študovať na Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave. Tak sa aj stalo.
Po ukončení osemročnej strednej školy (OSŠ) spravil talentové skúšky aj prijímacie pohovory a nastúpil do 1. ročníka na odbor výstavníctvo – propagácia.
„Štúdium na tejto škole bolo pre mňa veľmi užitočné a podnetné. Viedli ma vynikajúci profesori, akademickí maliari R. Fila, P. Romaňák,
F. Moravčík, sochár A. Čutek a ďalší. Vďaka nim som získal odborné i teoretické znalosti a dali mi solídny základ pre moju tvorbu. Školu
som úspešne ukončil maturitou v roku 1962“, dodal Tonka.
Bol robotníkom i vychovávateľom. V bánovskej Zornici pracoval ako propagačný výtvarník – metodik, neskôr ako vedúci odboru propagácie.
Tu založil aj výtvarný krúžok pre výtvarníkov – amatérov. Každoročne svoje práce vystavovali na miestnych, okresných, krajských i celoslovenských výstavách a súťažiach, kde získavali aj popredné ceny a umiestnenia. Medzi nimi spravidla býval aj on. Svoju pracovnú dráhu zavŕšil ako pedagóg.
„Učil som na Špeciálnej základnej škole na Radlinského ulici, v ktorej až 80% žiakov tvorili rómske deti. Hoci som vyučoval takmer všetky predmety, mojou srdcovou záležitosťou boli hodiny výtvarnej a hudobnej výchovy,“ povedal v tom čase učiteľ-výtvarník, ktorý odišiel
do zaslúženého dôchodku v roku 2004.
Svojou činnosťou pomáhal Rómom v ich neľahkom položení, v akom sa dnes nachádzajú. Ďalšou jeho veľkou snahou bolo zlepšenie bývania Rómov a vytváranie možností pre ich športové a kultúrne vyžitia, zachovávanie si tradícií a zlepšenie vzdelanosti mladých.
Počas dlhých vlahých večerov zneli zádumčivé, ale i vitálne tóny gitary. I v nich určite hľadal a aj nachádzal inšpiráciu pre svoju tvorbu.
Svoje pozorovania prírody často pretavoval do abstrakcie, zátišia, ale aj rôzne námety zo života spracúval najčastejšie technikou akvarelu, rád používal olej, kombinovanú techniku a kresbu.
