Pred šiestimi rokmi mi prerozprávala Bánovčanka Želmíra Fujaková (rodená Kuricová) skutočný príbeh z čias 2. svetovej vojny, ktorý sa udial v podhorskej obci Omastiná.
Na jeseň 23. novembra 1944 vtrhli do našej malej dedinky Omastiná fašisti.
V jej okolitých horách sa okrem miestnych dedinčanov skrývali aj partizáni.
Bola som vtedy sotva 9-ročná, ale pamätám si ešte tie hrozné dni, ktoré nám zanechali plno smútku.
Ako som už spomínala ľudia z dediny boli poschovávaní v horách, ale žiaľ, i tu sa našli zradcovia, ktorí vedeli fašistom ukazovať cestu do jaskýň, ktoré by sotva pre bežného smrteľníka boli prístupné ľudskej nohe.
Nemcom sa po zrade udávačov podarilo vypátrať poskrývaných domorodcov vrátane ranených partizánov.
Niektorých zajali a iným poodrezávali ruky, nohy, uši a nahádzali do jám.
V pamätný deň sa fašisti mstili na každom kroku. Hlavným spúšťačom rozsiahlej pátracej akcie bolo nájdene mŕtve telo nemeckého veliteľa na okraji dediny.
Dom, naproti ktorému tento veliteľ padol, fašisti vypálili a zo zaistených rodinných príslušníkov zavraždili otca s dvoma synmi.
Esesáci, ktorí boli v osudný deň v presile donútili zajatých dedinčanov, aby sa vzdali.
Ženy, starci v súkenných nohaviciach a prestrašené deti kráčali v sprievode po zuby ozbrojených esesákov až do miestnej školy.
Na výzvu nemeckého dôstojníka, ktorý čítal mená z vopred pripraveného zoznamu, musela aj moja matka Anna Kuricová poslúchnuť rozkaz a zaradiť sa medzi udaných obyvateľov, ktorí pomáhali partizánom.
Niektorých odvliekli Nemci zo sebou a niektorých sme našli až 16. apríla v roku 1945 zavraždených na Cibislávke.
Bola medzi nimi aj moja matka. Mojej rodine a niektorým občanom vypálili v pamätný deň nemeckí vojaci chalupu.
Prišla som aj o staršieho brata Vojtecha, ktorého esesáci umučili. Mladší brat im ubzikol.
Nikdy nezabudnem na kúsok belasej sukne, ktorá trčala spod bielej plachty, ktorou bola prikrytá moja matka, keď ju vytiahli zo spoločného hrobu na Cibislávke ….
