Od oslobodenia miest vojskami sovietskej a rumunskej armády uplynulo 78 rokov.
Výročie, ale aj nevyhnutné vrátenie sa späť k tragédii druhej svetovej vojny, si dnes pripomenie aj bánovská samospráva – spomienkovým pietnym aktom.
Každoročne s pietou spomíname na vojakov, ktorí pri oslobodzovaní hlavného mesta položili svoje životy.
Bánovce boli oslobodené 5. apríla 1945. Do mesta vstúpili prví rumunskí vojaci, ktorí tvorili prednú líniu frontu Sovietskej armády v tejto oblasti.
Fašistické nemecké jednotky ustupujúce pred Sovietskou armádou ničilo všetko, čo sa dalo.
Tretieho apríla 1945 dopoludnia úplne zničili železničnú trať v úseku od Rybian po Svinnú.
V Bánovciach vyhodili do vzduchu cestný i železničný most cez rieku Bebrava pri závode Preglejka a bánovskú vodáreň.
Štvrtého apríla sa front priblížil až tesne k Bánovciam. Bol už neskorý večer, preto vojská Sovietskej armády už v ten deň mesto neobsadili.
Nemci využili noc na to, aby sa z mesta úplne stiahli.
Na bánovskom cintoríne bolo pochovaných šesť rumunských vojakov, ktorých neskôr, v roku 1947, exhumovali a previezli do spoločného cintorína padlých vojakov vo Zvolene, kde je pochovaných 16 000 padlých.
Bezprostredne po oslobodení Bánoviec sa na základe rozkazu Teodora Polu, veliteľa Partizánskej brigády Jana Žišku, sústredilo v meste 6 oddielov tejto brigády, dovedna 457 partizánov, ktorí zostali za frontom na oslobodenom území.
Salaštek
K mestu Bánovce nad Bebravou, konkrétne k lesíku, ktorý je známy pod názvom Salaštek sa viažu hrozné udalosti, ktoré sa udiali tesne pred ukončením II. svetovej vojny.
Podľa citácie spravodajského webu Sme my Topoľčany k tomuto hrobu sa zachovalo viacero svedeckých výpovedí.
Našli sa v ňom dve ženské telá. Boli v ňom Margita Kiššková rod. Chuťková (22) a jej sestra Katarína Chuťková (16). Obe z obce Uhrovec.
Pred zavraždením bola staršia z nich predvedená na gestapo, kde mala byť vypočutá veliteľom – stotníkom Heinbachom. Dôvodom bolo udanie, že môže mať informácie o partizánoch.
Keď stotník videl, že ide o atraktívnu ženu, poslal po chvíli svojich podriadených von z miestnosti.
Najprv sa s ňou snažil dohodnúť a ponúkol jej prepustenie. Žiadal však dôkazy a najmä pohlavný styk. Žena ale rázne odmietla, čo veliteľa gestapa rozhnevalo a snažil sa jej zmocniť násilím. Keďže v miestnosti boli sami, Margita sa rozhodla ujsť.
Heinbach ju však chytil za zápästie, začal ju fackovať a trhať časti jej oblečenia. Po chvíli sa jej podarilo vymaniť z jeho zovretia a zranila ho.
V miestnosti nastal veľký hrmot, ktorý spôsobili obaja prevaľovaním stoličiek a časťami nábytku. Celý incident preto ukončili gestapákovi podriadení, ktorí náhlivo vtrhli dnu.
Na rad prišlo ďalšie bitie a vyhrážanie, že na to doplatí aj jej 16-ročná sestra. Vec však nabrala rýchly záver. Aj napriek tomu, že ich rodinní príslušníci prišli prosiť o milosť pre ne.
Navečer ich odviedli do lesa, kde ich obe popravili výstrelom zblízka do tyla.
Opis udalosti na gestape potvrdila do zápisnice upratovačka, ktorej meno sa nezachovalo. Pochádzala však z obce Zlatníky.
Na mieste týchto hrobov, ktoré boli rozmiestnené v rôznej vzdialenosti, je dnes postavený smutný pamätník, ktorý pripomína desivé zverstvá fašizmu.
