Takto sa začínal list, ktorý som ako dievča našla v starej truhlici na komore. Ten list patril mojej tete a ja som už vtedy túžila po tom, aby som raz tiež taký dostala.
Listy som dostávala, ale veľavážená slečna som nikdy nebola. Kým som dorástla na slečnu, za ten čas sa veľa zmenilo. A odvtedy ešte viac.
Moje listy! Už viac ako päťdesiat rokov ich opatrujem. Dnes premýšľam aj nad tým, čo bude s nimi, keď tu nebudem. Aby sa raz ktosi necítil hriešne, keď ich spolu s ostatnými zbytočnosťami po mne dá zhltnúť plameňom, alebo ich odhodí ako nepotrebnú vec.
Kedysi som počúvala vyznanie staršej ženy, ktorá tomu chcela predísť. Sama radšej všetko spálila. S drevom v piecke akoby chcela zničiť spomienky. Neviem, či ja by som to dokázala. Myslím, že ani nie. Cítila by som obrovskú ťažobu. A potom, spomienky sú spomienky, tie ani oheň, ani mráz nespáli. Tie odídu spolu s nami. Listy, ktovie, možno tu ostanú. Ako pamiatka
Opatrujem ich a teraz prišiel čas, kedy sa k nim opäť vraciam a častejšie ich beriem do ruky. Ten, čo ich písal, už nesedí oproti mne a nepočúva, ako mu ich čítam. Jeho mlčanie už nepreruším otázkou, či si na to pamätá. Nie, už to nie je pravda. Listy boli našou terapiou. Už nie je tu pri mne. Už sa pozerám len na obrázok, na ktorom sme boli šťastní. Spomínam a zotieram slzy. Keď spomienky tak krásne bolia!
V čase mojich listov ešte čas plynul pomaly. Ako voda, čo na ceste do mora musí prejsť mnohými prekážkami. Roky na internáte som nepočítala na dni, ale na listy. Netrpezlivo som čakala na každý jeden. Nie iba slová hovorili o láske. Lásku som cítila z každého písmenka. Lebo pisateľ si dal veľmi záležať. On ich nepísal, on ich maľoval.
A keď som už odchýlila dvere do mojej trinástej komnaty, ešte prezradím, že jeden z nich bol napísaný obyčajnou ceruzkou. Dôvod je celkom prostý. Pero zostalo v robote v montérkach a druhého doma nebolo. Že nemožné? Ale čoby! Dnes by nám taká vec chýbala najmenej. Žijeme rýchlo a čas beží ako blázon. Nohy si ide zodrať od toľkého náhlenia.
Dnes stačí mobil a lásku môžeš vyznávať až na druhý koniec sveta. Len škoda, že nič z toho nezostane. Žiadne corpus delicti. Nič, čo sa dá uchopiť, čo vonia papierom, čo ti zašuští pod rukami. Nič, čo na obálke nesie tvoje krásne napísané meno. Nič, čo sa dá odložiť, aby si aj po rokoch mohol spomínať. Nič, čo ti pripomína človeka, čo si dal záležať na každom písmenku. Nie všetko, čo odišlo do minulosti, malo odísť. Listy nie. Listy mali ostať. Listov je škoda.
