Slovenskí evanjelici sú súčasťou veľkej rodiny evanjelických kresťanských cirkví, ktoré boli založené v procese obnovy cirkvi v 16. storočí, ktorý nazývame reformácia. Počiatky evanjelickej cirkvi siahajú do prvej polovice 16. storočia, keď na územie súčasného Slovenska začala prenikať reformácia Lutherovho smeru z Wittenbergu.
Naše putovanie po evanjelických chodníčkoch v našom kraji začíname na miestach, kde je dnes rušná cesta európskeho významu. Tu, na križovatke smerom na Podlužany, v miestnej časti Horné Ozorovce stojí dodnes kaštieľ nesúci meno Ottlyk.
Rod Ottlyk, „z Ozoroviec a Kochanoviec“ bol od začiatku reformácie patrónom evanjelictva na svojich majetkoch. V búrlivých rokoch protitureckých vojen jeho členovia stáli na čele obrany proti Turkom a pričinili sa o ich porážku aj v slávnej bitke pri Trenčíne roku 1663.
História rodu
Nie je zatiaľ isté, či sa rodina Ottlykovcov vyčlenila z rodiny Ozorovských, alebo ju treba považovať za samostatnú rodinu. V encyklopédii Slovenska sa píše, že rodina Ottlyk prišla z Čiech s husitskými vojskami v prvej polovici 15. Storočia.
Palacký v knihe „Dejiny národa“ českého píše, že pri Bánovciach na ozorovských lúkach došlo k najťažšej bitke ustupujúcich husitov s uhorským vojskom, v ktorej 10.novembra 1431 bolo husitské vojsko porazené. Takýto popis udalostí zvádzal okolitých kronikárov k záveru, že to je rozhodné obdobie, od ktorého sa nielen v Horných Ozorovciach, ale aj v okolitých obciach a najmä v Podlužanoch mohol usadiť zostatok príslušníkov husitského vojska.
S prvými Ottlykovcami sa však v Horných Ozorovciach stretávame takmer o pol storočie skôr, než sa sem dostalo husitské vojsko.
Rozdelenie Ozoroviec
Nasledujúce obdobie je poznačené majetkovými spormi medzi jednotlivými spríbuznenými rodmi. Tieto spory rodu Ozorovských spríbuznených z rodinami Švehlovcov i Ottlykovcov mali za následok aj rozdvojenie Ozoroviec na dve samostatné osady Dolné a Horné Ozorovce.
Počiatky rozdelenia sa datujú na rok 1491. Rodina Ottlykovcov sa postupom doby stále rozrastala a zväčšovali sa aj ich majetky a to nielen v Ozorovciach.
Ján Ottlyk
V Horných Ozorovciach medzi najvýznamnejšie osobnosti rodu v polovici 17. storočia patril Ján Ottlyk, podžupan Trenčianskej stolice, ktorý bol aj veliteľom vojska. Zúčastnil sa s ním aj na bojoch proti Turkom.
Zomrel v roku 1664 a pochovali ho so všetkými poctami v rodinnej krypte pod evanjelickým kostolom v Kocanovciach pri Trenčíne. Jeho manželka Helena zostala bývať v Horných Ozorovciach. Po zomrelom Jánovi zostali dve deti, 8 ročný Juraj a jeho staršia sestra Barbora.
Keď Juraj vyrástol vyštudoval postupne mestské gymnázium v Kremnici a tiež známe evanjelické gymnázium v Prešove, neskôr pokračoval v štúdiách na gymnáziu v Trenčíne.
Veliteľ Juraj Ottlyk
Po svadbe so šľachtickou sirotou Evou Cabaniovou sa Juraj na čas usadil aj v Horných Ozorovciach. Ako veliteľ pluku cisárskych vojsk sa zúčastnil bojov pri oslobodení Budína od Turkov.
Za hrdinstvo v tomto boji proti Turkom obdržal od cisára Leopolda I. v roku 1688 potvrdenie zemianstva a erbovú listinu. Táto skutočnosť ho zachránila od istej smrti za účasť v Tökölyho povstaní. Od prešovskej jatky ho zachránila jeho odvážna manželka Eva, ktorá mu osobne vymohla milosť od cisára.
Na konci roka 1703 sa pridal k povstaniu Františka II. Rákocziho. Okrem toho bol aj správcom oravského hradného panstva, ktoré dostal neskôr aj do vlastníctva. Po porážke Rákocziho vojsk pri Trenčíne v roku 1708 sa ako vojenský veliteľ zapojil do povstaleckej obrany.
S vojskom, naverbovaným z Liptova a Oravy, mal brániť údolie hornej Nitry. Jeho prítomnosť vtedy zaznamenali aj vo Veľkých Uherciach, kde 4. októbra 1708 prespal so svojou družinou. Vo Veľkých Uherciach vtedy žila jeho matka Helena.
Obdobie neúspechov
Juraj Ottlyk však nemal úspechy. Pred Jánom Pállfym sa stiahol z Topoľčian do Prievidze a odtiaľ opäť pred Pállfym do Turca, ponechajúc obranu bojnického hradu na neveľkú posádku kurucov, ktorá hrad hrdinsky bránila, márne čakajúc, že jej Ottlyk poskytne z Turca pomoc.
Keď Pállfy po dobytí bojnického hradu postúpil do Turca, Ottlyk sa pred ním stiahol do Ružomberka. S vodcami kuruckých povstalcov odišiel potom Juraj Ottlik ďaleko do Poľska, odkiaľ sa mohol vrátiť až po „satmarskom mieri“ uzavretom 1. mája 1711. Odprisahaním vernosti cisárovi dostal milosť. Potom žil v Horných Ozorovciach, kde sa venoval svojmu hospodárstvu, svojej rodine, tak často opustenej a svojej cirkvi.
Posledná bitka
Po niekoľkých rokoch oddychu chytá posledný krát do ruky zbraň a v rokoch 1716 až 1718 znovu bojuje s Eugenom Savojským proti Turkom a oslobodzuje južné kraje Uhorska. I tu dokazuje svoje hrdinstvo a lásku k vlasti. Po návrate domov pracuje na zveľadení majetku, opravuje svoj kaštieľ a svoj život, plný bojov, prehánok a utrpení završuje postavením kaplnky na nádvorí svojho kaštieľa.
Tu o svojich pohnutých životných osudoch napísal podrobné pamäte. Životopis vyšiel tlačou až v roku 1875. Po strasti, bojoch a zápasoch skončil svoju pozemskú púť v roku 1729, vo veku 73. roku života.
Pochovaný je pod chrámom v rodinnej krypte, kam pochovávali aj ostatných členov rodiny až po posledného potomka, žijúceho v Ozorovciach, Mikuláša Ottlyka, ktorý zomrel v roku 1903. Po jeho pohrebe bola krypta uzavretá a položením keramickej podlahy bol vchod do nej úplne zakrytý.
Rod Ottlykovcov až po súčasnosť
Podľa súpisu šľachty v Trenčianskej stolici z roku 1937 žilo v samotných Horných Ozorovciach veľmi veľa Ottlykovcov. Postupne ešte dávno predtým, sa niektoré rodiny z nášho kraja odsťahovali. Z jednej, ktorá dostala na Dolnú zem pochádzal Ivan Ottlyk, maďarský ekonóm a ministerský radca, ktorý po prvej svetovej vojne uzavrel v Prahe maďarsko československé dohody.
V Budapešti sa narodil aj iný Juraj Ottlyk v roku 1889, významný maďarský novinár a diplomat. Okrem Maďarska žije od Ottlykovcov aj v Poľsku a najmä v Nemecku.
Zdroj: Štefan Obert „ 750 rokov Horných Ozoroviec“, Alexander Barica „Horné Ozorovce, dejiny evanjelického a.v. cirkevného zbou“
Autor: Miroslav Bitarovský
