Začnem slovami Milana Rúfusa. Lebo nie je nič krajšie, ako keď básnik hovorí. My, čo sme na dedine vyrastali a viac si toho pamätáme, my vieme, že dorábať chlieb v „potu tváre“, krájať ho a prosiť oň, to nie je len tak. Aj múdry básnik vie o tom svoje, keď v básni Chlieb náš každodenný hovorí:
Chlieb krájať…
To nie je len tak.
Chlieb nepriletí ako vták,
jak cudzí holub do dvora.
Na chlebík musíš poorať.
A hodný svojho chleba žiť.
Chlebík si treba zaslúžiť.
Pluh tlačiť ako ťažký vlak.
A v podobnom duchu ako básnik by sme mohli pokračovať.
Do pooranej zeme zasiať zrno, zlaté klasy zožať, snopy postaviť do krížov, do panákov, vysušiť a odviezť do pajty, do humna, či do stodoly. Vymlátiť a zrno odviezť do mlyna. Z múky pripraviť chlieb náš „vezdejší“.
Človeka živí práca. Bez práce nie sú koláče. Ani múka, ani chlieb. Chlebík je boží dar. Ak sme boli v kresťanských rodinách vychovaní, každý deň v modlitbe zaň prosíme Pána. Vôňa chleba dráždi naše zmysly. Ona je nad všetky vône sveta.
Mne chlebík pripomína mojich drahých rodičov. Budem preto veľmi osobná.
Moji rodičia boli roľníci. Chlebík dorábali vlastnými rukami a solili ho soľou z potu tváre. Spolu obrábali pole a pestovali aj žito, jačmeň, raž i ovos. Aby bolo zrna na chleba, na šrot, pre hydinu i pre koníky. Aj na kontingent. Ražná slama do „strožákov“ a na povriesla. Cez žatvu robili aj pri svetle mesiaca. Lebo práca roľníka závisela na počasí. Ja som pásla v Baške Kšinkách kravy, povriesla krútila a pod snopy podkladala. Na obed som kravičky domov zahnala, aby som ich mohla podojiť.
Ťažké, no pekné to boli časy. Rada spomínam.
Náš chlebík voňal rascou, ktorú ocko nosil mame z kosenia lúk. Vrecia so zrnom naložil na voz a odviezol „minárovi“ Zajacovi do mlyna do Žitnej.
Pečenie chleba bolo u nás sviatkom. Večer mamička v drevenom korýtku odmladila na päť chlebov. Ráno chlebíky vyváľala a dala vykysnúť do slamených ošítok. Kúsok cesta odložila ako nákyšku na ďalšie miesenie. Medzitým vykúrila pec v záhrade. Uhlíky z vyhriatej pece ohreblom vyhrabala, chlebíky po jednom vyklopila na drevenú lopatu, potrela vodou, prežehnala krížikom a posádzala do pece. Upečené a vychladnuté chleby uložila do škrine so zrnom na hornej komore. Prikryla domácim plátnom, ktoré ona sama utkala. Ani ten posledný chlebík z našej komory nebol suchý .
V ten istý deň sa mútilo mlieko v drevenej zbonke. Hotové maslo vložila mama do drevenej formičky s vyrezaným ornamentom a mútené mlieko naliala do hlinených mliečnikov. Nebolo väčšej pochúťky zapíjať ním čerstvý chlebík s čerstvým maslom.
S básnikom som začínala, s básnikom budem aj končiť.
Chlieb krájať –
to nie je len tak.
Poznáš raz, čo to znamená.
Môj milý, chlieb je odmena.
Preto sa modlíš
A ja tiež:
-Chlieb každodenný daj nám dnes. –
Mária Škultétyová
