A nemusela by mať ani sviatok, len tak.
Len tak sa vrátiť pod rodnú strechu. Vrátiť sa ta, kde si lastovičky stavali hniezda. Vrátiť čas a posedieť si s ňou pri šípkovom čaji. Tak ako voľakedy, keď tu ešte bola. Opäť ho piť zo šálok, ktoré od handrára za staré handry dostala.
Počúvať múdre slová o živote; o tom, aký bol ten jej. Lebo najlepší učiteľ je život človeka staršieho, ako sme my. Bola najlepšou mamou a najlepšou učiteľkou. Tak ako je pre každého jeho mama. Veľa som sa od nej naučila.
Jej krédom bolo žiť a robiť tak, aby sme sa pri konečnom účtovaní nemali za čo hanbiť. Ona sa nemusela.
Chodila som do školy, keď nám vážne ochorela. Dlho ležala v nemocnici, a keď sa vrátila, priniesla mi modrý sveter a pulóvrik. Mal čipkovanú vzorku, tri drobučké sklené gombíky a bol tiež modrý.
Modrú mala rada. Spomínam to preto, aby som ju vykreslila takú, aká bola. Jej ruky vedeli držať kosu aj ťažký pluh, keď si otec aspoň na chvíľu musel vystrieť chrbát. Tie ruky sa v nemocnici naučili držať ihlice; aby tam len tak podaromnici neležala, keď to mám povedať jej slovami. Hovorila, že pri každom upletenom očku myslela na nás doma, aj preto som tie dve vecičky mala tak rada.
Posuniem svoje spomienky o kus ďalej. To už som sama bola mamou a rôčky sa míňali tak rýchlo, že som sa o ňu začínala báť. Častejšie som sa modlila a zahŕňala som ju do každej modlitby. Raz sme ju zobrali na výlet. Kúsok sme sa vyviezli autom a kúsok sme išli po svojich. Ešte vládala zarovno s nami.
Slniečko hrialo a bolo pekne. A ona sa cítila ako to dievčatko, čo na Käjtárovské lúky chodilo kravičky pásť. Ležala tam v tráve ako kedysi a spomínala. Vtedy ma naučila, že käjtárovské mely mali liečivú moc, aj mne že kúpeľ z nich pomohol, keď som ešte bábätko bola.
Ja sa tu spovedám zo svojich osobných spomienok a viem, že každý si ich premieta do svojich životov. Každý vidí svoju mamu. Nezáleží , či je tu, alebo sa na nás pozerá z nebíčka. Vlastne, čoby nie, záleží na tom.
Ak ju ešte máte, hovorte, ukazujte jej, že ju máte radi. Mama to rada počuje a zaslúži si to. V živote som sa snažila byť pozornou a dobrou žiačkou a naučila som sa, že človek by chcel mame ešte raz povedať, že ju má rád. Dnes ľutujem všetko , čím som jej ublížila.
Je mi ľúto, že už ju nemôžem poprosiť, aby mi odpustila. A zo všetkého najviac je mi ľúto, že už jej nemôžem povedať: „ Mami, mám ťa rada!“ Že už jej nikdy nepoviem básničku, ktorú som jej hovorievala: „Mamulienka moja milá, ty by si si zaslúžila, aby všetky kvety v poli kvitli iba tebe kvôli!“
