Neviem, čím to je, ale pri jej zakukaní sa vraciam pod strechu, kde si lastovičky stavali hniezda. Dievčatko s vrkôčikmi stojí v záhrade, počuje kukať kukučku a pýta sa: „Kukučka, koľko rokov mi dáš, keď pôjdem na sobáš?“
Tak som ju v duchu prosila, aby mi zakukala. Aby som sa vydala, aby som starou dievkou neostala.
Ani neviem, koľko mi vtedy vykukala, ale, chvalabohu, vydala som sa. Bože, ako dávno to bolo, a ja si to stále pamätám. Ešte viem aj to miesto, kde som stála. Pri zrubovej studni s hákom a vedrom, do ktorého sa voda načierala. Pod rodnou strechou ožívajú moji drahí rodičia, náš Janko, naši susedia, stryná horňá so strýcom.
Ale vidím aj tých, čo bývali vo dvore za nami: najlepšia stryná Kačura, stryná Hroziena a stryná Javorka, vždy vážna a mne sa zdali aj prísna. Všetko naši susedia, všetci chodili na studňu pod našimi oknami. Boli nám ako rodina, všetky boli stryné, aj keď skutočnú strynú som mala len jednu, na dolniakoch, kam sa v štyridsiatom siedmom za lepším životom odsťahovali.
Strynú horňú astrynú Kačuru som mala najradšej. Pomerkuvali nás, keď naši dlho robili na poli. Stryná Hroziena bývali v jednej izbietke, v jednom kútiku mali sporák, pri okienku stolík, lavicu a na poličke rádio a pekné šálky, ktoré si z Čiech priniesli. V kúte za dverami mali na lavičke vedro s vodou. Aj keď som nebola smädná, načrela som si do jednej z nich, lebo my sme také pekné nemali.
Každý týždeň im náš Janko vypĺňal športku. Verili, chúďatko, že vyhrajú. Zakaždým mu sľubovali: „Jano môj, keď vyhrám prvú cenu, hneď ti dám sto korún.“ Darmo sa Janko tešil, nikdy nevyhrali. Boli dobrá, niekedy nám dali aj tuhý cukrík alebo medovú včielku. Trošku si pamätám aj na strýca. Rád žartovali, preto sme ich volali strýco srandovný.
Prišli z Čiech, tam boli na robotách, ostal tam syn Zdenko a dcéra Paulína, tá sa tam aj vydala. Keď prišiel Zdenko na Vianoce k mame, stavali sme spolu snehové bunkre pod našimi oknami. Občas naňho myslím, od decka som ho nevidela. Pýtala som sa na neho, vraj sa mu v Prahe dobre vodilo. Slováci sa vo svete nestratia. Rada by som ho, pekného chlapca od susedov, ešte aspoň raz videla.
Nie, už ho nebudem vidieť. Pri nedávnej návšteve mojej rodnej som sa dozvedela, že pekný Zdenko, môj kamarát z bunkra už zomrel.
Dnes počujem v záhrade kukať kukučku a som doma. Prečo?
„Prečo?“ pýtam sa, ale neodpovedám. Iba slzu spomienok zotieram z oka.
Nedávno som ju počula kukať na cintoríne. Kukala a ja som opäť myslela na domov. Na jazyk sa mi tisli slová: „Kukučka, koľko rokov mi dáš, keď… nedopovedala som, zahnala som preč tie slová aj myšlienku.
Ako stebla trávy sa človek chytá spomienok. Prečo?
