Bola som malé dievča, keď mi moja babička rozprávali o svojom učiteľovi. Jeho meno si už nepamätám, aj keď sa mi pletie po jazyku. Ale viem, kde je pochovaný.
Nad mojou rodnou Kšinnou na kopci uprostred starého cintorína stojí kostolík z 13. storočia. V kúte cintorína je zabudnutý hrob babičkinho pána učiteľa. Aj keď si na jeho meno nespomeniem, od babičky presne viem, čo hovorieval svojim žiakom: „Však len počkajte, keď ja umriem, aj holými rukami ma pôjdete vyhrabať zo zeme!“
V detstve som sa nad tým nezamýšľala, možno som vtedy až tak nechápala význam týchto slov. Možno som im viac začala rozumieť, až keď som sa sama stala učiteľkou. Ani teraz ich neberiem ako niečo zlé, v babičkiných časoch sa učiteľ nemusel „započkávať“.
Na hrob pána učiteľa si dobre pamätám, lebo na starý cintorín sme ako deti chodili na lipový kvet a plané čerešne. Už vtedy chátral. Zrútila sa železná ohrada okolo neho a padol aj kameň s menom. Pamätám si ho aj preto, lebo bol iný ako ostatné hroby. Tie mali pri hlave iba kameň bez mena.
Ako učiteľka som rozprávala svojim žiakom aj o histórii kostolíka nad dedinou. Pri jeho návšteve som ich zaviedla do kúta cintorína k zabudnutému hrobu babičkinho pána učiteľa.
Tam som im povedala slová, na ktoré som dodnes nezabudla. Položili sme na hrob kytičku lúčnych kvetov a ticho sa nad ním sklonili.
Prečo to spomínam?
Na cintorínoch je veľa zabudnutých hrobov a každý z nich má svoj ľudský príbeh. Postojme s pietou pri kríži a myslime aj na tých, na ktorých sa zabudlo. Myslime na tých, po ktorých tu nikto nezostal.
Ako ohlas na článok mi od môjho rodáka Jožka Hadviga prišiel tento mail:
„ Ahoj, Majka, vďaka za ďalší pekný článok. K tomu hrobu som chodieval aj ja a iné deti. Pán učiteľ sa písal Pelikán, to viem naisto, len krstné meno si presne nepamätám a rok jeho úmrtia bol pravdepodobne 1902.“
A moja odpoveď:
„Jožko, ďakujem, mala som to meno na jazyku, áno, je to tak. Spomenula som si aj na krstné meno, pán učiteľ sa volal Michal Pelikán.“
Nebola som sama, koho trápil opustený hrob Božidara Bašková, evanjelická farárka zo Kšinnej mi napísala: „Vďaka, pani profesorka, za krásne články a zvlášť za tento o pánovi učiteľovi Michalovi Pelikánovi.
Na ten hrob myslím neustále, nezabúdam, len … Verím však a stále sa nevzdávam toho maličkého sna – uctiť si pamiatku pána učiteľa
skrášlením miesta jeho posledného odpočinku. Ešte raz Vám ďakujem, pani profesorka, a prajem mnoho tvorivých síl a pevné zdravie!“
Ja už len dodám, že dobrá vec sa podarila. Pani farárka sa pričinila o skrášlenie hrobu. Dnes už nie je zabudnutý. S pietou prichádzajú k nemu tí, čo pána učiteľa poznajú z rozprávania svojich prastarých rodičov.
Mária Škultétyová
