V Bánovciach umreli krátko po sebe traja bezdomovci.
Dnes na adventnom venci zapálime tretiu sviečku. Je advent a kresťania s radosťou očakávajú narodenie Ježiša Krista. A všetci bez rozdielu očakávame príchod jedinečnej atmosféry Vianoc. Je nenapodobiteľná a je čarovná.
Ozdobujeme si príbytky, predbiehame sa, kto krajšie, kto viac vysvieti svoj palác, ale podstata sviatkov nám uniká. Zabúdame upratať si vo svojom vnútri.
Hlásime sa ku kresťanstvu. Kostoly sme urobili aj na miestach, ktoré majú iné poslanie. Len aby sme ich mali pod nosom a mohli sa ukazovať, akí sme kresťania. Pritom naši predkovia sa za Božím slovom z lazov brodili hlbokými závejmi. Lenže to už bolo dávno.
V tomto radostnom očakávaní narodenia umreli v Bánovciach krátko po sebe traja bezdomovci. Ak sa nemýlim, odvtedy prešlo desať rokov. Za ten čas neviem, koľko ich odišlo.
Jedni odídu, druhí prídu. Sú tu. V mrazivom ráne sa vyhrievali vo vestibule polikliniky. Dvaja. Sedeli v kúte a nikomu nesmrdeli. Nikomu nezavadzali. Nikto ich nevyháňal. Neprosili o almužnu. Prejavila som súcit a urobila dobrý skutok. Kúpila som im bagetu.
A to je všetko. Almužnu pýtala žena s kasičkou. Stála pred poliklinikou, úctivo zdravila a odriekala prosbu. Nie pre seba. Pre deti s mozgovou obrnou.
Tak veru. Umreli traja ľudia bez lásky, bez tepla domova, bez strechy nad hlavou. Viem, že na ulicu sa dostali vlastnou vinou. Ale kde bola rodina, kde sme boli my, keď sme mali pomôcť?
Lebo alkoholizmus je choroba. Nezlyhali sme, keď sme o probléme vedeli, a neriešili sme ho? Kde bolo vtedy naše kresťanstvo, moja i tvoja láska k blížnemu? Kde bolo naše človečenstvo, naša ľudská povinnosť?
Asi to bude odvážne tvrdenie, ale ja medzi eutanáziou a ľudskou nevšímavosťou nachádzam istú podobnosť. A môžeme si len domýšľať, čo by bolo, keby…
Na umocnenie myšlienky pripájam kratučkú zimnú rozprávku.
Dievčatko so zápalkami
Vo vzduchu poletujú vločky snehu. Námestie je prázdne. Ľudia sedia v teplých príbytkoch, len malá predavačka zápaliek chodí z domu do domu a ponúka svoj tovar: Kúpte si kartón zápaliek! Na ľahostajnosť kúpte liek! Na vysvietenej budove na námestí sa otvoria všetky okná; radní páni vystrčia hlavy a prekrikujú sa: aj sem jeden, aj sem, ja vezmem aj dva, aj sem, aj sem…
Mária Škultétyová
