OMASTINÁ – Malá podhorská obec Omastiná učupená v doline Strážovských vrchov neďaleko Bánoviec nad Bebravou zohrala dôležitú úlohu v čase Slovenského národného povstania.
Po vyhlásení SNP nastúpili do povstaleckých či partizánskych oddielov mnohí obyvatelia uhrovskej, slatinskej doliny a Miezgoviec.
V obciach pod Jankovým vŕškom sa nakopilo množstvo povstalcov zapojených do odboja.
Obec mala v čase vypuknutia SNP 400 obyvateľov, mnohí z nich pomáhali partizánom pri ubytovaní, stravovaní, orientácií v okolitom teréne, pri budovaní bunkrov v Jožkovom údolí a Čiernom vrchu v katastri obce.
Podieľali sa tiež na zabezpečovaní zásob pre partizánov na zimné obdobie v rokoch 1944 – 1945 v jaskyniach v lokalitách Žernovská a Vlčodolská.
30. augusta 1944 vyhlásili odbojári obnovenie Československej republiky najprv dopoludnia v Uhrovci a popoludní v Bánovciach nad Bebravou.
Aj v obci Omastiná založili Akčný výbor (päťčlenná bunka) na podporu Slovenského národného povstania (SNP) už niekoľko dní po jeho vypuknutí.
K tejto skupine sa pripojili ďalší a tak vznikla čata.
„Bolo nás vtedy 23 osôb. K našej skupine sa pridal aj Revolučný národný výbor pre okres bánovce, ktorý sídlil istý čas aj v Žitnej. Za veliteľa našej čaty sme vtedy dostali M. Turkovú,“ opísoval v knihe Čas vzdoru partizán Ján Dragula, ktorý prípravy na SNP absolvoval v kasárňach v Zlatovciach pri Trenčíne.
Naša čata v čase vzniku bola vyzbrojená dvoma guľometmi, dvoma automatmi, ostatok boli vojenské a poľovné pušky, citoval pri spomienkach na SNP pod Jankovým vŕškom Dragula.
22. októbra 1944 sa do Omastinej presťahovala z Trebichavy Brigáda J. Žišku. Usídlila sa v Jožkovom a Lámanom údole, kde vybudovali viac ako 50 bunkrov.
„Brigáda nás prevzala pod svoje velenie. Z Jožkovho údola sme od štábu dostávali rozkazy na partizánske akcie od Bánoviec až po Trenčianske Teplice až po Ilavu.
Nikdy nezabudnem
Na deň 23. november 1944 nikdy nezabudne Želmíra Fujaková (Kuricová), ktorá bola vtedy sotva deväťročná. Jej mama sa starala uprostred obce o chod krčmy, oproti ktorej sídlilo velenie partizánskej brigády.
V osudné ráno sa do malej podhorskej dedinky prihnala nemecká jednotka, ktorej pomáhali aj gardisti z Bánoviec.
Ich rota sa dostala až na vyšný koniec dediny, kde bolo nasadených okolo 130 partizánov, ktorí bránili prístup až do hôr, na štáb.
Nastal nerovný boj a pri silnej prestrelke Omastinú zasypali strely nemeckých pechotných zbraní. Ich početná a materiálová presila donútila partizánov ustúpiť. Niektorým partizánom sa podarilo ujsť smerom cez Rokoš, Jankov vŕšok, Nedašovce a cez Rybany na Inovec a odtiaľ cez Trebichavu na Valaskú Belú.
Boj skončil.
Roztrúsení Omastičania, ktorí boli počas prepadu poukrývaní v horách, bunkroch a jaskyniach sa vrátili do svojich domovov.
„Ženy, starci v súkenných nohaviciach, prestrašené deti, menšie na rukách svojich matiek a trasľavých starých otcov. Doprovod im robili po zuby ozbrojení esesáci. Všetkých nahnali do školy,“ opísala túto smutnú spomienku Želmíra v liste uverejnenom v Hlase novej dediny (okresné roľnícke noviny dňa 29. augusta 1959 – strana č.3).
Všetkých nahnali do školy …
Vysoko ulízaný dôstojník SS s okuliarmi v striebornom ráme sa postavil pred čiernu školskú tabuľu a začal čítať skomoleniny mien ustrašenej skupiny ľudí.
„Medzi prvými menami vyvrieskol aj meno mojej mamičky – Anna Kuricová! Moja mamička vzpriamila hlavu, jemne mi vypustila moju drobnú rúčku zo svojej a pokročila dopredu. Vykríkla som – Mamička! A kŕčovite som sa chytila jej sukní,“ opisovala v liste hroznú spomienku pamätníčka.
Opodiaľ stojaci esesák ju surovým pohybom ruky odtrhol od matky a úderom päsťou na temeno hlavy ju zrazil k zemi…
Podľa jej spomienok to bol moment, kedy mamu videla naposledy živú.
Po tvrdom údere sa precitla u susedov s mokrým obkladom na hlave. Otvorené oči ihneď poslal oknom na ich dvor, kde doháral ich rodinný dom.
Po tejto udalosti sa Nemci pomstili na bezbrannom obyvateľstve. Pobrali obyvateľov mužského pohlavia vo veku od 14 rokov, medzi ktorými bola aj Želmírina mama a odvážali ich na autách do Bánoviec nad Bebravou, kde ich vyšetrovali.
Niekoľko dní ich vypočúvali a mučili. Časť z nich presunuli do väzenia v Ilave a podaktorých poslali transportmi do koncentračných táborov.
Tridsaťpäť dobitých a umučených ľudí skončilo v masovom hrobe v lesíku na Cibislávke.
Staršieho brata Vojtecha, ktorý jej vždy nosieval jahody, černice alebo kytice poľných kvetov z lesa, umučili Nemci. Ostali jej len slzy pre plač. Mladší brat im ubzikol.
Po odchode z dediny sa Nemci do obce vrátili 25. novembra 1944.
Vyplienili domy, pobrali všetky kone a vypálili šesť domov a osem hospodárskych budov.
Potom na jar 1945 sa spolu držali s bratom za ruky v Cibislávke, stojac nad mŕtvolou ich matky, ktorú vytiahli zo spoločného hrobu obetí nemeckého fašizmu.
„Uplakaných, užialených a bôľom zdrvených nás striebrilo slnko slobody, predierajúce sa korunami starnúcich borovíc. Pod bielou plachtou naša zlatá matka!,“ citovala Želmíra v knihe Čas vzdoru s titulkou Nikdy nezabudnem…
Spod plachty bolo vidno kúsok belasej matkinej sukne. Chcela ho zakryť. Ako sa tak zohýňala, padla jej naň jej veľká horúca slza.
Slza sa trblietala ako drahokam… Drahokam života na zástave slobody ľudu.
A preto nemôžem zabudnúť. Zvlášť v dnešnej dobe…, ukončila citátom list Želmíra Fujaková.
Alušík Martin /Slovák/ – parašutista-veliteľ čaty PBJŽ-T. Pola. Zdroj:Z kroniky bojov Partizánskej brigády Jána Žižku
