Zimu, tak ako všetky ročné obdobia si naši slovanskí predkovia spájali s božstvami, nadprirodzenými a démonickými bytosťami, ktoré vplývali na ich život.
Verili, že sú tak ako oni súčasťou prírody, ktorá ich obklopovala a od ktorej boli hospodáriaci Slovania plne závislí.
Do tohto duchovného sveta patrila aj Morena – staroslovanská bohyňa zimy, smrti a noci. Stelesňovala predovšetkým negatívne atribúty zimy, ktoré sa preniesli aj do postavy Moreny. Zima bola krutá, spájala sa so smrťou a bola skúškou prežitia.
Dlhé zimné noci k tomu pridávali moment strachu a ľudovej mágie. To všetko vplývalo na ľudové predstavy, ktoré vytvorili prenesený obraz charakteru zimy do Moreny.
Napriek tomu mala Morena aj isté pozitívne črty. V určitom zmysle symbolizovala obraz zimnej bielej krajiny, pokoja a zároveň času na odpočinok a regeneráciu prírody, ako neustály sa opakujúci cyklus pred príchodom jari.
Hlavným motívom našich predkov bol však návrat vegetácie, nového života, ktorý bol spojený s obetami a s neodvratným odchodom zimy. Svetlo reprezentujúce jar v podobe ohňa, malo premôcť, smrť, tmu a temnotu reprezentované zimou.
Tento zvyk sa postupne preniesol do obchôdzky, v ktorej je Morena vynesená a zničená resp. obetovaná ako symbol zimy a smrti, čím uvoľnila miesto novému životu stelesnenému v podobe jari.
Bol to pôvodne predkresťanský duchovný svet, ktorého hlavným princípom bolo nakloniť si prírodu, čo bolo pre našich hospodáriacich predkov primárnou potrebou prežitia.
Aj preto i neskôr ožívajúca príroda hrala jednu z najdôležitejších úloh v životoch ľudí kysuckých pľacov, lazov, osád a dedín, ktoré odtrhnuté od života treskúcou zimou a pod haldami snehu, len s obrovskou námahou prežívali so skromnými zásobami v komorách.
Písomné stredoveké informácie o obchôdzke z vynášaním Moreny sú dochované i z kresťanského prostredia slovanských národov už z obdobia okolo 13.-16. stor. po Kr. a ich obsah potvrdzuje pôvod v oveľa starších obradoch.
Typickým znakom archaických duchovných predstáv je vždy prelínanie sa dvoch rovín. Na jednej strane snaha nakloniť si sily prírody na svoju stranu, na strane druhej s tým spojený neustály boj ako si ich podmaniť. To platí aj pri symbole zimy – Morene, v ktorej ostal zakódovaný znak obety.
Pôvodne staroslovanská bohyňa zimy a smrti bola rituálne obetovaná utopením v tečúcej vode uvoľnenej spod ľadov. Pohyb vody odnášajúci Morenu a s ňou i zimu a choroby symbolizoval príchod nového života a nástup jari s prebúdzajúcou sa prírodou na jej uvoľnený trón.
Archaický význam a vážnosť obradu dokladá aj pôvodná účasť dospelých ľudí – obchôdzkarov. Naši predkovia si uvedomovali napriek všetkým úskaliam aj prospech zimy pre regeneráciu prírody čo sa prejavovalo v tom, že si samotnú zimu, ako prírodné božstvo, nechceli rozhnevať.
Ako skúsení hospodári si uvedomovali nekonečný prírodný cyklus a teda aj nevyhnutný návrat zimy, ktorú si nemohli znepriateliť. To sa symbolicky prejavovalo aj v spomínanom vzťahu k božstvám i v samotnom obrade vynášania Moreny, ktorého archaická forma zachovaná u východných Slovanov svedčí podľa dobových informácií o snahe časti skupiny obchôdzkarov, zachrániť Morenu pred utopením.
Ešte v polovici 20. storočia táto obchôdzka spojená s vynášaním Moreny, mala svoje miesto hlavne vo vidieckom prostredí. Po dedine ju už nosili mladé kysucké dievčatá, pretože stelesňovali znaky jari, teda obnovu života, zdravia, plodnosti a krásy.
Aj keď postupne táto obchôdzka stratila svoju pôvodnú magickú silu a funkciu, ostal v nej ukrytý moment dramatickosti a strachu, ktorý Morena vyvolávala.
Mladé dievky sa skoro ráno vychystali, nezabudli sa umyť tečúcou vodou z potoka a s východom slnka na Smrtnú(čiernu) nedeľu-piatu pôstnu nedeľu, dva týždne pred Veľkou nocou, ktorá je pre kresťanov počiatočným obdobím pripomínania blížiaceho sa utrpenia na kríži a smrti Ježiša Krista, slamenú figurínu Moreny obliekli, do rúk jej dali vreteno a obchádzali s Morenou popred chalupy.
Ľudia v domoch s napätím vyzerali, kedy „moreňárky“ zazrú v oknách chalúp. Ešte predtým sa najedli, aby získali silu pred chorobami, ktoré mali odísť spolu s Morenou (Marmurienou, Smrťou).
Najväčším nešťastím bolo, ak by Morenu, ktorú niesli v čele sprievodu otočili čelom k hospodárstvu, to by znamenalo nešťastie a choroby pre celé hospodárstvo i jeho obyvateľov.
Preto figurínu niesli pomedzi domy otočenú priamo, smerujúc na koniec dediny, či chotára k potoku, kde z nej strhli šaty, hodili do tečúcej jarnej vody a zahádzali kameňmi, aby tak v prenesenom zmysle naplnili podstatu tejto obchôdzky a vyhnali zimu a choroby, ktoré spolu s torzom figuríny odplávali a tá stratila všetku svoju moc.
Jej rituálnym zapálením, utopením a odplavením vo vode oslobodenej od ľadov sa uvoľnilo miesto pre príchod jari a znovuzrodenia vo všetkých jeho podobách.
Tak bol dokonaný pôvodne starý slovanský rituál vynášania Moreny – bohyne zimy, smrti a noci, ktorého torzo sa zachovalo vo folklóre až do súčasnosti.
Mgr. Pavol Markech – etnograf, Kysucké múzeum v Čadci
