Motocross sedemdesiatych rokov patril medzi zápolenia veľkého umenia, kedy jazdci zvládali náročné trate, prekonávali časové rekordy, skákali veľké lavice, predvádzali dlhé skoky, a to všetko na motorkách, ktoré boli ešte len vo vývoji, neboli dokonalé, ako dnes.
Jazdci tejto doby boli jazdcami s veľkým „J“ a zaslúžia si úctu a rešpekt.
Najlepším motokrosárom Československa bol v tomto období bol zaslúžene Jaroslav Falta, ktorý jazdil na motocykli ČZ v kategórii do 250 ccm a svojimi výnimočnými úspechmi patril do zoznamu svetových špičiek. Aj preto ho v ankete zvolili za českého motokrosára storočia.
Motorky nesršali dokonalosťou, jazdci dávali do tohto nádherného športu maximum, a šli až za hranice svojich možností.
V tomto období zápolil o cenné vavríny v súčasnosti už motokrosárska legenda rodák z Bánoviec nad Bebravou Štefan Jankovič, ktorý sa svojimi výkonmi zaradil k slovenskej špičke.
Jazdil aj na odborníkmi uznávanej trati v Otrhánkach, ktorá dosiahla československú úroveň. Dodnes má svoju tradíciu a meno vďaka obetavým zväzarmovcom z Veľkých Chlievan pod vedením srdciarov Pavla Šinského a Júliusa Guniša.
Vôňa spáleného benzínu mu v detstve učarovala pri každej jazde na motorke so svojím otcom. Ako sa neskôr ukázalo celé svoje detstvo zasvätil láske k motocyklom.
Už ako dvanásťročný vedel jazdiť na motocykli a v 17-tich začal pretekať. Počas absolvovania vojenskej služby zažil na vlastnej koži tvrdú mazackú vojnu, kde sa naučil s motocyklom jazdiť v ťažkom blatistom teréne.
Počas pretekárskej kariéry sa postupne prepracoval na prvú výkonnostnú triedu. Súťažil s najlepšími pretekármi v republike a na významných súťažiach si zajazdil aj s celosvetovými esami.
Celý svoj príbeh nám Štefan vyrozprával na rodinnej chate, ktorú si postavil v kšinianskej osade „Stavanie“ priamo v lone prekrásnej prírody, ktorá mu v mladosti učarovala počas prechádzok – v tejto turistami vyhľadávanej lokalite.
V ktorých školských zariadeniach ste drali lavice?
Na jedenásťročke v mojom rodnom meste Bánovce nad Bebravou, potom som absolvoval stredné odborné učilište v Tatrovke. V tom čase bol riaditeľom školy Ernest Janeček.
Môžete nám prezradiť, kde ste si odkrútili vojenčinu?
Základnú vojenskú službu som si odkrútil na „Dukle“ v Nitre, kde sa mi splnil môj životný sen osedlať fabrický motokrosový motocykel ČZ – 250.
Kto vás priviedol k motorkám?
Už v detstve som v „KANADE“ na ulici Ferka Urbánka prepadol vôni benzínu, keď ma otec vozieval na nádrži motocykla ČZ 125. V tom čase to bolo povolené (smiech). Otec mi dovolil karovať už od 4 rokov.
Spomínate si na svoju prvú pamätnú jazdu?
V autodielni oproti parku, kde kedysi bývali Ruislovi opravoval Peter Kubričan autá a motorky. Vždy, keď zhodil tlmiče, narobil pri teste motorky veľa rachotu po celej Kanade. Bol by som zodral aj gate, len aby som ho mohol sledovať kam ide. Jedného dňa sa mi splnil detský sen.
Otec ma posadil na motocykel a dal mi karovať. Bolo to úžasné. Závideli mi všetky decká z ulice. Aj priemyslováci mali v stolárskej dielni motorku starého „peráka“.
Vďaka otcovi, ktorý tam robil kurzy na motocykle, som v dvanástich rokoch spoznal úžasný pocit jazdiť „sám“ na motorke.
Aké vaše prvé kroky smerovali k motorkárskeho štartu upu?
Priemyslováci mi raz požičali pioniera a ja som pri jazde začal hľadať kopčeky, aby som s ním mohol nadskakovať. Všetci sa pri pohľade na moje šantenie chytali za hlavu.
Neskôr ma starší brat Marián a jeho kamarát Dušan Predanóczy zobrali do Dežeríc, kde som spoznal v tunajšom „zväzarme“ motokrosových jazdcov Martina Nemca, Jara Nemca a Jara Kišša.
Mali upravené cestné motorky na terénne. Pri pohľade na ukážkovú jazdu Martina Nemca ma prepadol úžasný pocit obdivu. V tej chvíli som ani nedýchal. V ten deň som pochopil moje budúce smerovanie. Túžba pretekať a ochota pomôcť zo strany bratov Nemcových postaviť vlastný terénny motocykel sa v 17 rokoch premenila na realitu.
Tu sa začala moja pretekárska dráha v kubatúre do 50 cm. Mal som aj vlastnú motokáru s motorom z motocykla zo starej „Zetky“, ktorú som kúpil za otrhané rifle. Vtedy to bola veľká móda. Bola to éra motokaristov Chuchutovcov, Šmídovcov.
Na motokáre som nepretekal. Časom som ju vymenil za pioniera, z ktorého mi pomohli spomínaní bratia Nemcovi spraviť podľa návodu motorkárskeho časopisu upravenú terénnu motorku, na ktorej som chodil trénovať do Nemcovho jarku – jeden až dvakrát za týždeň.
Prišli aj výzvy časom okúsiť pretekársky chlebík?
Paľo Šinský ma pred vojnou stiahol do Veľkých Chlievan, kde sme plánovali založiť klub. Z výnosov dopravy na kamióne počas pridruženej výroby sme mali mať finančné krytie na činnosť motorkárskeho klubu.
Bohužiaľ politické udalosti v roku 1968 a následne ihneď po tom, nám v tom zabránili a tak som až do vojny jazdil iba na pionieri.
Kedy sa vlastne začal váš profesionálny pretekársky život?
Na vojne v Dukle Nitra. Ako som už spomínal na začiatku nášho rozhovoru, tam som dostal fabrickú ČZ – 250. V tom čase stála okolo 36 000 Sk. Bol som celý rozochvený. Pocit bol úžasný. Ako „holub“ som počas vojny na spomínanej novej motorke porazil toho najslabšieho pretekára – mazáka. V tom čase boli tri výkonnostné stupne pretekárov.
Ako pretekár Dukly v rokoch 1970-1972 som mal licenciu s druhou výkonnostnou triedou. Hneď v prvom roku počas vojny som skončil na Majstrovstvách Slovenska na 19. mieste a v druhom roku som sa posunul v celkovom hodnotení na 15. miesto. Spomínam si, že na Krajskom prebore v Sasinkove za Duklu Nitra som skončil na treťom mieste a nemali pre víťazov vence, iba medaile.
Bol som vtedy veľmi sklamaný. Pamätám sa, že v čestnom kole mi medaila búchala o nádrž (smiech). Ako holub som mal aj napriek prvému životnému úspechu ťažkú vojnu. Musel som sa starať o všetky motorky mazákov (nakládka a vykládka motoriek na nákladné auto v čase tréningov, nosenie vercajchu a pod.).
V akom čase prišli vysnívané úspechy?
Po vojne som dostal prvú výkonnostnú triedu s tým, že som skončil celkovo piaty na Slovensku. Zároveň prišla aj prvá príležitosť jazdiť na majstrovstvách ČSSR. Tu som pretekal aj s Jaroslavom Faltom, ktorý jazdil na Majstrovstvách sveta (majster sveta v roku 1972), ďalej Zdeněk Veľký, Jirka Churavý, Antonín Baborovský, Mirek Halm, Oldřich Hamršmíd a Stodulka.
Na kontrolných medzinárodných pretekoch reprezentantov som jazdil aj s Mojsejovom z Ruska (dvojnásobným majstrom sveta). Pamätám sa, ako ma obiehal v zákrute. Po návrate do zamestnania v Tatrovke som plánoval jazdiť za zväzarm vo Veľkých Chlievanoch.
Bohužiaľ v tom čase nemali motorky. A tak prišla ponuka v roku 1972 z Partizánskeho, kde mali 3 nové ČTZ a naviac z Dukly Nitra dostali 9 starých motocyklov. Ponuke som neodolal, dostal som byt, robotu v ZDA a pod ich hlavičkou som na novej motorke za nich pretekal.
Najlepším pretekárom v klube bol Dušan Žuchovský, ktorého zbožňovali fanúšikovia z celého okolia Partizánskeho. Boli sme veľkí rivali. Postupne sa mi začalo dariť a časom som sa prepracoval na klubovú jednotku. V tom čase som bol jediný, ktorý jazdil z tohto regiónu na majstrovstvách Československa.
Dodnes sa to nikomu z tohto regiónu nepodarilo. Na preteky chodilo v tom období v Partizánskom veľa fanúšikov. Pamätám sa, že na „Salaši“ bývala počas pretekov 9. mája aj dobrá muzika. Trať na motokros nám pomáhali stavať Dukláci z Nitry takmer celý týždeň.
Preteky boli organizované na veľmi dobrej úrovni s veľmi dobrou atmosférou za účasti kvalitných pretekárov, dlhoročnou tradíciou s predajnými stánkami pre tých najnáročnejších gurmánov (čapované pivo chladené ľadom, kofola, guláš, párky s chlebom atď).
V roku 1974 som skončil na Majstrovstvách republiky štrnásty. Zvýšil sa o mňa záujem
a prirodzene prišla aj popularita. Darilo sa mi aj vďaka tomu, že Dukláci ma naučili jazdiť počas vojny na blate.
Ktorý dosiahnutrý úspech si najviac ceníte vo vašej profi kariére?
Tretie miesto Majster Slovenska v motokrose v roku 1976, ktoré som v tomto ročníku získal za celkový počet bodov v jednotlivých hodnotených súťažných pretekov.
Pamätáte si na rozlúčku, keď ste definitívne zavesili súťažnú prilbu na klinec?
V roku 1977. Od toho času som sa venoval iba deťom a rodine. Klubová činnosť začala z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov stagnovať. Štyri roky po skončení kariéry som nevydržal a vrátil som sa späť. Zúčastnil som sa na troch krajských pretekoch, ktoré som všetky vyhral. To bola moja posledná rozlúčka s týmto športom. Odvtedy som motorku v ruke nedržal.
Aké záľuby máte v súčasnosti?
Už od detstva som vyrastal pri potoku a vytváral som si pozitívny vzťah k prírode. Celý život som sníval nájsť pekné miesto v prírode a postaviť, alebo prerobiť chalupu na dedine. Podarilo sa mi to až teraz, keď mám veľké deti. Mám chatu, rodinu a priateľov.
Chalupárčim v osade Stavanie v Kšinnej. Ako som spomínal od detstva milujem prírodu, aktívny oddych formou turistiky a spoznávaním prírodných krás.
Okrem toho sa tu stretávam aj so svojimi dobrými priateľmi, ktorí tu taktiež trávia svoj voľný čas v osade vo svojich prerobených chalupách, alebo chatkách.
Počas spoločných stretnutí chodíme aj na rekreačnú turistiku do okolitej prírody, varíme kotlíkový guláš, opekáme si špekáčiky a slaninku, grilujeme rôzne špeciality a pri dobrom poháriku domovinky si aj zaspievame.
