31. októbra si pripomíname Pamiatku reformácie.
O reformácii sa žiaci učia na hodinách dejepisu. Tí, čo už majú školu za sebou, vedia, že v tento pamätný deň v roku 1517 augustiánsky mních Dr. Martin Luther pribil na dvere wittenberského chrámu 95 výpovedí proti predávaniu odpustkov.
Jeho vystúpenie spustilo vlnu reformácie v cirkvi. Oslovila som mladú evanjelickú farárku Božidaru Baškovú zo Kšinnej, aby nám povedala o význame reformácie a o svojej práci.
V prvom rade vám, pani farárka, ďakujem za ochotu poskytnúť rozhovor. Poďme hneď na prvú otázku. Čo pre evanjelikov znamená 31. október?
Pri pohľade na mnohé prázdne miesta v našich kostoloch sa neraz v mysliach farárov vynára táto otázka. Ako veľmi si uvedomujeme význam reformácie, dávame totiž najavo aj svojou aktívnou účasťou na reformačných službách Božích.
Ak by som teda mala zostať len pri tomto zornom uhle, obávam sa, že moja odpoveď by bola príliš pesimistická. Vedomostí máme dosť, len ten význam akosi zostáva nedocenený. Radšej to teda skúsim inak.
31. október bol okamihom znovuobjavenia biblickej Pravdy ,s ktorou bolo nevyhnutné konfrontovať sa. Bolo to potrebné vzhľadom na hrubú vrstvu nánosu človečenstva, ktorou bola táto Pravda v priebehu mnohých storočí prekrytá.
Bolo niečo úžasne oslobodzujúce – spoznať pravdu o Bohu a človeku. S touto otázkou vnútorne zápasil Martin Luther- ako je možné nájsť milostivého Boha? Tú oslobodzujúcu Pravdu, ktorá ho hlboko zasiahla, spoznal v Liste Rímskym 3,23-24: “Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej, ale ospravedlňovaní sú zadarmo z Jeho milosti skrze vykúpenie v Ježišovi Kristovi.“
Človek si nemôže získať Božie odpustenie a spásu ani tými najlepšími dobrými skutkami. Konanie dobra má byť prirodzeným vyústením vzťahu s Bohom, ktorý je založený na spomínanej oslobodzujúcej Pravde.
A pri tom všetkom platí to, čo spoznal aj apoštol Pavol – „ale z milosti Božej som, čo som…“ (1K15,10) a aj to, čo učil Ježiš: “Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme.“ (L17,10)
Latinské slovo reformatio znamená pretvorenie ,obnovenie , zlepšenie. Mohli by sme povedať- formovanie nanovo. To je to, čo sa má neustále diať s cirkvou, ale aj s jednotlivcami, ktorí cirkev tvoria. A toto nové formovanie nikdy nemôže byť postavené na človeku, ale jedine na Bohu a Jeho slove – Biblii.
Čo je mimo tejto oslobodzujúcej Pravdy, už potom nie je reformácia , ale deformácia. Reformačné zásady sú pre evanjelikov aktuálne aj dnes – jedine z milosti, jedine vierou, jedine vykúpením skrze Krista, jedine Písmo.
A čo znamená pre vás?
Skutočnosť, že môžem prežívať vnútornú slobodu práve vtedy, keď som závislá od Pána Boha. Znie to paradoxne, ale je to tak. Vnútornú slobodu môže človek prežívať práve vtedy, ak je oslobodený, odcentralizovaný od seba samého a ak si uvedomuje, že všetko, čo má, má len z Božej milosti, bez akýchkoľvek svojich zásluh.
Ako sa zmenilo postavenie farára od dôb reformácie? Čo v práci dnešného Božieho služobníka považujete za najdôležitejšiu úlohu?
Každá doba má svoje očakávania aj priority. Aj keď je lepšie , ak sa neskrývame za dobu, veď doba je odrazom či obrazom ľudí, doba je vytváraná ľuďmi , nie je to akési indiferentné vákuum.
Očakávania a priority človeka z čias reformácie sú v mnohom podobné s tými dnešnými – hľadanie pravdy, túžba nájsť zmysel života, ale v mnohom sú zároveň odlišné – morálne hodnoty sú devalvované, je problém s rešpektovaním autorít doma, v škole, na pracovisku. V závislosti od okolností sa potom menia očakávania.
Žijeme v pluralitnej spoločnosti. Neradi počúvame o absolútnej pravde, pretože to hneď na nás dýcha obmedzujúcou neslobodou. Radšej prijímame viacero právd, hoci si môžu v mnohom protirečiť.
Chceme počúvať len o právach, o povinnostiach nech sa radšej mlčí. A nedá sa nespomenúť aj fakt, že žijeme v sekularizovanej spoločnosti.
Božie normy dnešného človeka veľmi nezaujímajú, človek sa stal meradlom všetkých vecí. Z tohto pohľadu sa domnievam, že je náročnejšie byť farárom v dnešnej dobe. Zároveň je tu však aj mnoho výziev.
Stále si pripomínam slová istého presbyteriánskeho kňaza, ktorý dal výstižný návod pre kazateľskú službu farárov – v jednej ruke treba mať Bibliu, v druhej noviny.
Keď som jednej študentke prezradila, že pripravujem rozhovor s vami, povedala: „Na rozhovor s pani farárkou Baškovou sa obzvlášť teším – je to úžasná žena.“ Čím ste si toto krásne vyznanie vyslúžili ? Ako podľa vás vyzerá úžasný človek?
Za tieto slová sa chcem milej študentke úprimne poďakovať. Keďže sa však poznám, že som nedokonalá bytosť s mnohými chybami, naozaj neviem, čím som si toto jej krásne vyznanie zaslúžila.
Čo sa týka druhej otázky – najmenej úžasných ľudí nám ponúka televízna obrazovka.
Tí skutočne úžasní sú mnohokrát našim očiam skrytí – či už sú to vedci, objavitelia liekov pre liečbu vážnych chorôb, alebo sú to mamy, ktoré sa s láskou starajú o svoje postihnuté dieťa, alebo deti či vnúčatá , ktoré bez posmechu a irónie, zato s láskou a úctou nažívajú so svojimi starými rodičmi, alebo je to učiteľ, ktorý pomáha rodičom formovať z ich detí osobnosti, alebo je to lekár či zdravotná sestra, ktorí láskavo pristupujú k svojim pacientom a obetavo slúžia druhým neraz aj za cenu osobných obetí.
V tomto zozname by som mohla naozaj pokračovať dlho. Úžasný človek je ten, ktorý sa vie pozrieť na svet a problémy aj očami druhého. Určite by bolo na svete oveľa menej nespokojnosti.
Zdá sa mi, že dnešní mladí ľudia sú sebavedomejší, než sme boli my. Do určitej miery to môže priniesť aj pozitíva, ale treba si ustriehnuť, aby prílišné sebavedomie neskončilo v pocite “viaccenosti“. Pri jednaní s druhými je totiž takéto správanie neprehliadnuteľné a stavia niekedy nepreniknuteľné múry.
Majú otvorenú myseľ, čo je v mnohom dobré, ale má to aj svoje úskalia – človek do nej môže prijať aj niečo, čo v konečnom dôsledku môže byť pre neho deštrukčné.
Ale aby som nebola len všeobecná. Počas služby v Kšinnej som mala možnosť spoznať mnohých vnútorne bohatých mladých ľudí, ktorí ešte stále vedia, čo je to obetavosť, ochota pomáhať, sú zodpovední, chcú niečo robiť pre druhých, snažia sa svoj vzťah s Bohom aplikovať aj do života. Som za nich Pánu Bohu vďačná, veľmi obohatili môj život.
Čo považujete za najväčšieho strašiaka pre mládež?
Život vo virtuálnej realite, ľahostajnosť, dravosť, stratu zmyslu pre manželstvo a rodinu…
Pri cestovaní rýchlikom som postrehla, že ubúda rozhovorov, čítania kníh, zato pribudli notebooky a všadeprítomné mobily. Každý je zahľadený či započúvaný do tej svojej debničky a reálny život uteká pomedzi prsty.
Mnoho mladých je „zavesených“ na facebooku, kde má niekoľko desiatok „priateľov“, no skutočného ani jedného. Radšej si nechcem predstavovať, ako by mohli vyzerať notebookové či mobilné manželstvá a rodiny.
Pri evanjelickom zbore v Kšinnej je aj domov dôchodcov. Ako vy ako farárka prispievate k dôstojnej a pokojnej starobe jeho obyvateľov?
Stretávame sa spolu na biblických hodinách, niekoľkokrát do roka pri Večeri Pánovej, pri osobných rozhovoroch či bohoslužobných príležitostiach, s deťmi z detskej besiedky pripravujeme počas roka niekoľko vystúpení . Snažím sa im načúvať, chápať ich a povzbudiť.
Čo je na vašom povolaní najkrajšie a čo najťažšie?
Najkrajšia je možnosť byť s druhými za prítomnosti Pána Boha. Najťažšie je, keď ľudské srdce zostáva pred Pánom Bohom zatvorené.
