Na každých drápačkách v Kšinnej sa spievala pesnička Drapte, drapte, drapulienky. A keby len to. Voľakedy tam bývalo poriadne veselo.
Za mojich dievčenských čias musela mať dievka z gazdovskej rodiny vo výbave dve osemkilové duchny a štyri dvojkilové vankúše. Až potom sa mohla vydávať.
Ak, samozrejme, mala sľúbenca a troje ohlášky v kostole. Ako hovorím, tak bolo; dnešné dievčatá by sa vydaja hádam ani nedočkali.
Nachystať toľko peria nebola maličkosť, preto gazdiná musela rok čo rok vychovať kŕdeľ husí. Veď aj ja som sa čosi po strniskách za nimi nachodila, kláskov nazbierala, žihľavy nanosila.
A v zime, skôr než som išla do školy, k potoku som ich vyháňala a pozor som dávala, či sa „pojmali“. Dnes sa nad tým len pousmejem, ale mama sa ma na to vždy opýtala. To aby vedela, či z vajec, ktoré pod hus podsype, nebudú záprdky. Ale to už som od témy trochu odbočila.
Všetko perie bolo treba odriapať a na to boli zimné večery a šikovné prsty žien a dievčeniec ako stvorené. Driapalo sa v utorok a v sobotu, ale nikdy nie na Luciu. Vtedy musela každá gazdiná sedieť doma, ináč by jej Lucka „ porobila“.
„Tetka, mama vás pekne prosí, či by ste k nám mohli prísť v sobotu na drápačky“, s takouto pozvánkou som pobehala po celej dedine. Voľakde sľúbili, voľakde zas nie, že nech sa mama nehnevá, lebo že tej alebo tej už sľúbili.
Keď sa začalo stmievať, ženy a dievčatá sa s miskami schádzali na drápačky. Na stole ich už čakala kopa peria. V izbe bolo teplučko, gazda prikladal do piecky, drápačky drápali a rozprávali všelijaké príbehy.
Najčastejšie to boli ľudové povery a povedačky o strašidlách. Prebrali sa aj všetky dedinské klebety a medzitým sa spievali žartovné pesničky a prekáračky. Mne sa najviac páčila táto:
Tam dolu, tam dolu niže Žemberoviec stavajú kaplnku, ej, zo samých dievčeniec.
Stavajú, stavajú, kerú navrch dajú? Aničku Adame, ej, tú tam vymaľujú.
Beží Jano, beží, gäte v hrsti drží. Dajte mi ju dolu, ej, pomodlím sa za ňu.
Ale dobre si pamätám aj na túto prekáračku:
Zvečera tma býva, mesiac nesvietieva a ten Jožko Hadvig, ej, na mrkev chodieva.
Ani by nechodil, keby nekázala Katka Mišinová, ej, tá by mrkev jedla.
Dones mi, Jožinko, aspoň len do vačku, mamka mi navaria, ej, na večer omáčku.
Na posledné drápačky prišiel aj sľúbenec a dievčence a ženy mu zaspievali Naše prsty opálené, daj, sľúbenec, na pálené. Niektorej z drápačiek hodil do misky peniaze a tá ich dala budúcej mladej neveste.
Kde boli drápačky, tam ani mládenci nesmeli chýbať. Prichádzali so spevom a harmonikou. Do izby pustili vrabca a bolo po robote. Okolo polnoci sa drápačky končili.
Gazdiná priniesla na stôl misu s buchtami a bielu kávu alebo čaj so slivovicou. Ženy sa rozchádzali s pesničkou
Z polnoci bila jedna hodina. Mládenci až pred dom vystrojili svoje frajerky, aby ich po ceste nestrašilo.
Drápačky má vo svojom programe aj známa Folklórna skupina Bukovina zo Kšinnej.
V roku 1971 s nimi účinkovala v Československom rozhlase v Bratislave a z tohto nahrávania pochádzajú aj priložené fotografie.
