Kto ju nájde, nech ju rozdáva ľuďom. Skutočným ľuďom. Mladým i skôr narodeným. Tým druhým zvlášť.
Zvlášť sme im vyčlenili hodiny, kedy môžu nakupovať. Hovoríme, ako ich treba chrániť. Hovoríme, že si ich vážime. Hovoríme… Slová, slová, slová.
Aj ja patrím k tým skôr narodeným, preto som možno citlivejšia, keď sa hovorí o starších. Označenie starí ľudia sa mi nepáči. Zdá sa mi tvrdé a necitlivé. Ja radšej hovorím skôr narodení, to bolí menej. Slovo senior mi znie cudzo.
Zastavila sa pri mne pani, ktorá tiež patrí do tejto vekovej kategórie. Hovorí mi: „Počula som, že píšete do novín. Napíšte, ako sme my starší na posmech mladým, ako im zavadziame. Akí sú neúctiví, bezcitní. Kedysi to tak nebolo. Bola som si urobiť malý nákup. Taký do jednej tašky. Viete, ja sa s mojím dôchodkom rozťahovať nemôžem. A mne nemá kto nakúpiť, deti sú ďaleko, susedia sa neponúknu a ja nechcem otravovať. Pred obchodom stojí pár školákov s cigaretou v ruke a s rúškom pod bradou. „A táto stará tu čo chce? Koľko je vlastne hodín, nemá už po limite? Asi chce pokaziť Matovičovi štatistiku, ha-ha! Čo nesedí na riti doma,“ takto sa nahlas rozprávali o mne. Strašne ma to zabolelo, ale nezmohla som sa ani na slovo.“
Ani ja. Povedala som jej len, že mi je to ľúto a že určite o tom napíšem. Aj som napísala.
Odvtedy sa toho veľa pomenilo. Korona odišla, aj Matovičova „sláva“ pominula. Len úcta sa stále nenašla. Ináč by si žiaci na nemenovanom bratislavskom gymnáziu na „halloweenskej“ súťaži nedovolili obracať na posmech starších ľudí. Nevedia deti, že kto seje vietor, zožne búrku. Nevedia a zrejme im to nemá ani kto povedať. Ako bývalú učiteľku ma to veľmi trápi. Preto sa pýtam, či sa už aj učitelia načisto pominuli na rozume, keď toto dovolia.
Bodka na záver:
Pamätajme na tých, čo odišli, ale milujme tých, ktorí tu zostali. Úcta nie je len slovo zabalené do pozlátka.
