Čas letí ako bláznivý. Takto som pomenovala svoj príspevok o stretnutí s mojimi poslednými deviatakmi po pätnástich rokoch. Odvtedy už ubehlo desať rokov.
A po štvrťstoročí od skončenia školy sa osemnásť žiakov bánovskej ZŠ zo Školskej opäť stretlo, aby s triednymi učiteľkami Evou Jamrichovou a Máriou Škultétyovou spomínali na školské časy a porozprávali, čo sa za ten čas v ich živote zmenilo.
A veru, od posledného stretnutia bolo toho dosť.
Preto sme si po vzájomnom zvítaní vypočuli akúsi spoveď.
Na otázku, čo sa za posledných desať rokov zmenilo, niektorí odpovedali vtipne, iní vážne.
Boli situácie, keď sme sa aj zasmiali a niekedy sa aj slza v oku zaleskla.
Mali sme aj kultúrny program. Naša recitátorka Miška prišla až z Nižnej, aby nám zarecitovala ikonickú Poludnicu.
A všetci spoločne sme si zaspievali Čo sa stalo nové v tom terchovskom dvore.
Táto pesnička bola našou triednou hymnou.
Katka v debate spomenula aj to, ako som ich učila správne vykať.
Ak to ctený čitateľ nevie, môžem to zopakovať: „Nehovorte: pane, kde
ste bol, ten kto tak hovorí, to je vôl. Kto chodí do slovenskej školy, hovorí: pane, kde ste boli?“
Šikovné to boli decká a takými aj ostali. Tí, ktorí odišli do sveta, poznali, že všade je chlieb o dvoch kôrkach.
Nazbierali skúsenosti, naučili sa reč aj si zarobili. Ale túžba po domove ich vrátila späť.
Aj Katku, ktorá toto stretnutie zorganizovala.
Takí sú dnešní mileniáli. Mnohí skončili vysokú, ostatní strednú.
Podstatné ale je, že všetci majú prácu, s ktorou sú spokojní.
A aká je moja trieda po dvadsiatich piatich rokoch?
Katka to vystihla, keď povedala: „Sme súdržná partia a spomienky nás budú navždy spájať.“
✍ Mária Škultétyová
