Na svahu nad Kšinnou, v tieni starobylého románskeho kostolíka sv. Kozmu a Damiána, leží hrob, ktorý priťahuje pozornosť návštevníkov už celé desaťročia.
Nie je bohato zdobený, nemá ani nový nápis, a predsa má v sebe čosi, čo núti človeka zastaviť sa. Je to hrob pána učiteľa Michala Pelikána, ktorý tu odpočíva od začiatku 20. storočia.
Na jeho hrob narazila Mária Škultétyová, rodáčka z Kšinnej a dlhoročná učiteľka i publicistka, keď sa po rokoch vrátila na cintorín, kde ako dieťa zbierala lipový kvet či čerešne.
Spomína, ako ju zaujal nápis na starom náhrobku, z ktorého vyčítala meno i rok úmrtia – 1902. Odvtedy jej v pamäti zostal obraz skromného kríža v kúte cintorína, ktorý akoby čakal, že sa niekto znovu pristaví.
Hovorí sa, že pán učiteľ Pelikán bol prísny, ale spravodlivý človek. Žiakom často pripomínal:
„Však len počkajte, keď ja umriem, aj holými rukami ma pôjdete vyhrabať zo zeme!“
Dnes, po viac než sto rokoch, tieto slová znejú ako zvláštne proroctvo – pretože práve on, takmer zabudnutý, sa znovu vynoril z pamäti vďaka človeku, ktorý celý život zasvätil učeniu a písaniu.
Mária Škultétyová – žena, ktorá uchovávala pamäť regiónu
Mária Škultétyová sa narodila 27. júla 1945 v obci Kšinná. Učiť začala v roku 1966 vo Varíne, neskôr pôsobila v rodnej obci a napokon na ZŠ Školská v Bánovciach nad Bebravou, kde ostala až do odchodu na dôchodok v roku 1998.
Ani potom však od vzdelávania neodišla – učila ešte na ZŠ Duklianska a na Gymnáziu v Bánovciach.
Okrem učiteľskej práce bola aj aktívnou publicistkou. Pôsobila v redakčnej rade celoštátneho mesačníka Rodina a škola, prispievala do Učiteľských novín, a jej texty vychádzali aj v časopise Slovenský stenograf, na portáli Školské.sk (TASR) i v regionálnych médiách.
Za svoju novinársku a výchovno-vzdelávaciu činnosť získala ďakovné listy MŠ SR, ocenenia Talent Trenčianskeho kraja, ako aj titul Senior roka a Učiteľ, na ktorého sa nezabúda.
V roku 2008 sa prebojovala až do semifinále ankety Zlatý Amos.
Práve Mária Škultétyová priniesla na portáli Banovceregion.sk mnohé dojímavé články o ľuďoch, ktorí tvorili ducha bánovského regiónu.
Aj jej spomienka na hrob učiteľa v Kšinnej je dôkazom, že pamäť miesta má silu pretrvať vďaka tým, ktorí ju nenechajú zabudnúť.
Tichá pocta
Dušičkové dni sú časom spomienok. A nielen na tých, ktorých hroby sú zdobené kvetmi a sviecami, ale aj na tých, ktorí ostali bokom, bez mena v pamäti rodiny.
Možno práve preto je dobré, že sa v Kšinnej našiel niekto, kto si všimol nenápadný náhrobok učiteľa – človeka, ktorý kedysi formoval mladé generácie a zanechal po sebe tichú, no trvalú stopu.
Ak budete mať cestu okolo Kšinnej, zastavte sa na chvíľu pri starom cintoríne. Postojte v tichu, prineste kvet, alebo len malú myšlienku vďaky. Pretože aj neznámy učiteľ má svoj príbeh – a pamäť naň patrí k úcte, ktorú si Dušičky zaslúžia.
